Československo kontroluje veľkú časť Nemecka vrátane jeho kolónií, Rakúsko i Maďarsko. Ako víťaz veľkej druhej svetovej vojny po boku svojich slovanských spojencov tak výrazne rozšírilo sféru svojho vplyvu, i keď v tieni "veľkého brata" Ruska.
Ruské impérium totiž dominuje svetu. Po porážke nacistického Nemecka sa jeho armáda nezastavila, až kým neovládla celú Európu a v ďalších ničivých vojnách i Áziu a Ameriku. Získané územia pre Československo boli v tomto kontexte len omrvinkou, ale boli aspoň nejakou kompenzáciou za prvé roky vojny, keď československá armáda utrpela zdrvujúcu porážku.
Ak vám na predchádzajúcich riadkoch niečo nesedí, porucha nie je vo vašom prijímači. Tak len vyzerá svet v podaní ruského dôstojníka vo výslužbe Vladimíra Lipilina. V knihe s dlhým názvom Druhá svetová vojna. Alternatívny variant 1959 - 1964, si Lipilin skutočne robil s históriu, čo chcel. Otázkou je, či sa v reáli mohlo alebo nemohlo stať to, čo opisuje.
Druhá svetová z roku 1959
Druhá svetová vojna sa podľa neho nezačala v roku 1939, ale až o 20 rokov neskôr. V tom čase sa už Stalin dávno škvarí za svoje zločiny v horúcom pekle a na čele Ruska stojí maršal Georgij Žukov (ktorému autor svoju publikáciu venoval). Vojna vypukne po tom, ako Taliansko, spojenec faktického Nemecka, zaútočí na Juhosláviu. Lipilin sa evidentne nechal inšpirovať modelom balkánskeho sudu s pušným prachom, osvedčeným už pri vzbĺknutí prvej svetovej vojny. Juhoslávia je členom tzv. slovanského paktu, ktorý je v Lipilinovom svete akousi nacionalistickou alternatívou Varšavskej zmluvy - odpoveď Ruska preto na seba nedá dlho čakať.
Podobne ako v reáli, aj v Lipilinovej vojne sa Rusku a jeho spojencom na začiatku príliš nedarí. Až neskôr prichádza prelom a Rusko, spolu s Československom, Poľskom, Bulharskom a Juhosláviou porážajú nielen nacistické Nemecko a jeho vazalov, ale i všetkých ostatných. V ceste k naplneniu veľmocenských ambícií Ruska stoja vojská celkovo 27 štátov sveta, armády slovanského paktu ich však porážajú jedno za druhým, až sa Rusko, na záver tejto čudesnej knihy, stáva pánom sveta.
Stalin bez proletariátu
Lipilinova dvojzväzková 1 600-stranová publikácia vyšla v tomto roku, pravdepodobne na vlne záujmu o žáner vedeckej fantastiky, respektíve aspoň fantastiky, ktorý sa zaoberá alternatívnou históriou. Vyšla v nízkom náklade len okolo 5 000 kusov a na nekvalitnom papieri a predáva sa za 10 eur, čo je na moskovské, ba i celoruské pomery, smiešne málo. Dalo by sa povedať, na smiech je i celá tá kniha.
Historik Bohuslav Hlava považuje ideu, že by Rusko malo kedykoľvek kapacitu i ambície na ovládnutie sveta, za nezmysel. Samozrejme, s výnimkou sovietskej idey vývozu komunistickej revolúcie a celosvetového víťazstva proletariátu.
Podľa Hlavu sa však Rusko tejto idey vzdalo už v roku 1923. "Už Stalin vyrastal na národnom princípe, pod heslom socializmus v jednej krajine, čo bolo vlastne v protiklade s marxistickým sloganom ,proletári všetkých krajín, spojte sa´. Toto heslo sa síce naďalej šírilo, ale praktická zahraničná politika bola iná," uvádza Hlava.
Komunisti, stratení v histórii
Čo však situáciu okolo knihy ešte viac komplikuje, je absencia komunistickej ideológie v Lipilinovom Rusku. Slovo komunisti sa v texte nepoužíva, ideológia krajiny je založená na akejsi "ľudovej myšlienke," pričom pravdepodobne ani sám autor presne nevie, čo mal pod týmto pojmom na mysli.
Autorská ideológia sa redukuje na časté používanie slov Rus a Slovania. Lipilinovi, i keď sa jeho kniha tvári ako seriózne historické dielo, teda nejde ani zďaleka o aspoň kŕčovitú historickú vernosť, skôr o akcentovanie nacionalistickej a panslavistickej vetvy v ruskej rozkošatenej duši.
V súčasnom Rusku sa totiž nacionalistickým tendenciám darí, mnohí sa obracajú k slávnej predkomunistickej ére cárskeho impéria. "V Rusku je silný nacionalizmus, v porovnaní s ktorým je to, čo niekedy zažívame na Slovensku, len bledučkým odvarom," dodáva Hlava. Prízvukuje však, že ani silný ruský nacionalizmus nikdy nebol dôvodom expanzívnej politiky tejto krajiny.
Prečo je Rusko také veľké?
Podobne sa k problematike stavia i politológ Alexander Duleba. Celá ruská politika za posledných tristo rokov (čiže za obdobie, v ktorom možno hovoriť o akomsi ruskom štáte) sa podľa neho sústredila skôr na stabilizáciu vlastného teritória, ako na expanziu. Vyplýva to z geografických podmienok Ruska, kde dominujú roviny a chýbajú prirodzené hranice vo forme horských masívov či morí.
Duleba dodáva, že všetky útočné vojny, ktoré Rusko vo svojej histórii viedlo, sa prirodzene sústredili na dosiahnutie takýchto hraníc - aby zabránilo cudzím armádam zmocniť sa ich. "V 18. storočí sa Petrovi Veľkému podarilo získať prístup k Baltskému moru, neskôr Katarína II. zabezpečila prístup k Čiernemu moru, Rusko získalo Krym i Kaukaz, ktorý je ďalšou prirodzenou hranicou," hovorí politológ.
Duleba tvrdí, že podobne to bolo na východe. Rusi obsadili Sibír a Ďaleký východ, aby sa tak zabezpečili pred hrozbou, ktorá odtiaľ mohla prísť. "Väčšina nájazdníkov, ktorí kedy znepríjemňovali život nielen Rusom, totiž prišla práve odtiaľ, či už to boli Húni, Maďari či Tatári."
Podľa Dulebu je práve potreba zaistiť sa pred nájazdníkmi dôvodom, prečo je Rusko v súčasnosti také veľké. Jeho expanzia bola teda vždy strategická, bez nejakej neodolateľnej túžby vládnuť svetu.
Slovania všetkých krajín, spojte sa
Špecifickou v ruských dejinách je však podľa Dulebu takzvaná slovanská otázka. Tu už, čo sa týka mocenských záujmov Ruska, nejde len o vojenskú stratégiu, ale o ideologickú potrebu "znovuzjednotiť" historické územia Kyjevskej Rusi. Hranice historickej Kyjevskej Rusi pritom zasahujú do Ukrajiny i Bieloruska, čo je podľa Dulebu bohatým zdrojom napätia medzi nimi a Ruskom.
Inak o expanzívnych tendenciách Ruska nemožno hovoriť. Duleba upozorňuje, že dokonca i ideu panslavizmu, teda akéhosi zjednotenia Slovanov pod patronátom matičky Rusi, ktorú adoptoval Lipilin, nevymysleli v Rusku. Ide o produkt národného zúfalstva našich mysliteľov 19. storočia ako Kollár či Štúr, ktorí potom, ako sa ukázalo, že Rakúsko nám Slovákom v národnom obrodení nepomôže, začali presadzovať orientáciu na východ. Cárske Rusko sa však s ideou, že by sa malo aktívne zúčastňovať slovenského národného obrodzovania, nikdy úplne nestotožnilo. "Rusko sa vždy za hranicami historických ruských území bolo ochotné dohodnúť s inými mocnosťami na sférach vplyvu. Platilo to až do nástupu komunizmu. Ruská nacionalistická vízia, ktorá by predpokladala obsadenie Európy, jednoducho nemá oporu v dejinách," tvrdí Duleba.
Národná hrdosť
Dielo Vladimíra Lipilina teda možno z nášho pohľadu s pokojným svedomím označiť za absolútnu hlúposť. Išlo o nie veľmi vydarený pokus o alternatívnu históriu. Napriek tomu nemôžeme podobné knihy úplne podceňovať, keďže časť ruského trhu si takéto fantazírovanie žiada. Lipilinova kniha totiž hovorí viac o súčasnosti Ruska, než o jeho minulosti.
Ako pripomína politológ Ivan Klavec, v Rusku po páde ideológie sociálne spravodlivého štátu, ktorá však viedla k teroru a miliónom mŕtvych, ľudia hľadajú náhradu. Niečo, čo má trvalejšiu hodnotu, pričom túto náhradu nachádzajú v národnej hrdosti, vo vzťahu k slávnej cárskej minulosti. "Rastie spätná úcta Rusov voči dynastiám veľkých ruských cárov, rastie hrdosť na bohatú predkomunistickú minulosť." Špekulácie o tom, "čo by bolo, keby...", sú tak z tohto pohľadu legitímne, pomáhajú zmazať pocit hanby z minulosti a neistoty súčasnosti.
http://hnonline.sk/c6-10024570-21056060-k00300_detail